Ako mi pomohla Ráchelina vinica
(svedectvo ženy po absolvovaní víkendového programu)
Od malička som vyrastala vo veriacej rodine. Veriacej aspoň naoko. Každú nedeľu sme chodili do kostola, spievala som dokonca v kostolnom zbore, no napriek tomu bolo v našej rodine veľa duševných zranení.
Viem, že moja mama prišla o dve predčasne narodené deti. Muselo to byť pre ňu veľmi ťažké. Odkedy si pamätám, otec mal problémy s alkoholom. Starali sa o nás dobre, vždy bolo navarené, upratané, nemali sme so sestrami pocit hmotnej núdze. No aj tak v našej rodine niečo chýbalo. A tým niečím bola prítomnosť živého Boha.
Vždy som sa snažila excelovať , a tak potešiť rodičov, či už výbornými známkami alebo inými osobnými úspechmi. No tie boli mnohokrát nedocenené. Dočkala som sa tak akurát od otca prezývky Majster sveta a často sa ma pýtal, ako ma v škole niekto môže mať niekto rád, a pod.
Tlak a smútok, ktorý som vtedy cítila, som si kompenzovala randením s chalanmi. Prvé rande som mala už v trinástich. Vďaka spevokolu som však bola stále v kontakte s Bohom a kostolom, tak som vedela, že prvý sex chcem mať až po svadbe. A tým som sa aj riadila, hoci priateľov som dosť často striedala. Bola som ako rozdvojená osobnosť. Až do devätnástich. Bolo to posledné leto pred mojim nástupom na vysokú školu. Šla som do zahraničia na letné prázdniny a spoznala som chalana, s ktorým som začala chodiť. Po dlhom odolávaní a vyhováraní sa, som povolila a začali sme spolu sexuálne žiť. Netrvalo dlho a zistila som, že som tehotná. V tej chvíli sa mi zrútil svet. Rodičom som to povedal nemohla, vlastne, nebol nikto, s kým by som sa o tom mohla pobaviť. Celé dni som preplakala…až som sa preplakala k rozhodnutiu ísť na potrat. Môj vtedajší priateľ zaplatil za potrat a bolo „po probléme“. No skutočné problémy ešte len začali. To, čo som vtedy prežívala, sa len ťažko dá opísať slovami. Dni, týždne a mesiace plaču, bezmocnosti a prázdnoty. Po spovedi som si myslela, že som urobila za týmto všetkým hrubú čiaru. Doštudovala som, vydala som sa za skvelého muža. No po desiatich rokoch ma moja minulosť dobehla. Moje zranenia sa začali prejavovať v rôznych formách. Začala som mať problémy so zdravým, s psychikou, s mojou sexualitou. Prestala som sa tešiť z maličkostí, bola som strnulá a úzkostlivá.
Boh mi dal do pozornosti projekt Ráchelina vinica. Hneď som vedela, že tam chcem ísť a pokúsiť sa o uzdravenie v snahe zachrániť seba, svoje manželstvo, no hlavne zachrániť sa pre večný život. Diabol mi kládol mnohé prekážky, aby som sa projektu nemohla zúčastniť. No Boh mi pomohol a ja som celý víkend strávila so ženami s podobným osudom na Ráchelinej vinici. Nesmierne som sa tomu tešila a prosila som Boha o uzdravenie.
Hneď po príchode som spoznala, že organizátori sú veľmi milí ľudia a ozajstní profesionáli. Tím bol zložený z psychiatra, psychológov, sociálnych pracovníkov, doktora a samozrejmá bola aj prítomnosť kňaza. Atmosféra bol uvoľnená, aj keď spočiatku nabitá očakávaním a neskôr silnými emóciami.
Úlohou celého víkendu a aktivít bolo prejsť celým procesom odpustenia. V prvom rade išlo o uvedomenie si hriechu, priznanie si ho a vyznanie tohto hriechu pred Bohom i pred ostatnými účastníkmi. Niektorí účastníci o svojej skúsenosti s potratom nikdy predtým na verejnosti nehovorili, takže emóciami a slzami ľútosti, ale aj úľav, sa zaplnila celá miestnosť.
V druhom rade bolo dôležité odpustiť si. Odpustiť nie len sebe, ale aj iným ľuďom, na ktorých sme mali ťažké srdce v spojitosti s potratom. Vďaka psychiatričke som zistila, že za potrat som najviac vinila seba a Boha. Nemohla som ani nahlas vysloviť, že sebe a Bohu odpúšťam. No keď sa mi to konečne podarilo, bol to veľmi oslobodzujúci pocit.
Záverečným krokom k uzdraveniu bolo odovzdať naše nenarodené deti Božiemu milosrdenstvu. Slúžili k tomu opäť starostlivo pripravované aktivity. Prvýkrát po desiatich rokoch som sa prestala báť myšlienky na moje dieťa. Dala som mu meno a prijala ho za môjho anjelika, člena našej rodiny. Môj manžel si moje dieťatko dokonca duchovne adoptoval a prijal za svoje. Bábätkám sme spoločne odslúžili rozlúčkový obrad a odovzdali sme ich Bohu.
V blízkej budúcnosti by som rada nechala odslúžiť svätú omšu za uzdravenie rodových koreňov v našej rodine, nakoľko potraty (či už spontánne, či úmyselné)sa v našej rodine opakujú, a odstrihnúť tak cestu Zlému, aby už nemohol škodiť naším budúcim generáciám.
Z celého srdca chcem poďakovať celému tímu Ráchelinej vinice za ich pomoc, modlitby a obetavú prácu. Tento projekt veľmi odporúčam každému človeku, ktorý sa potrebuje uzdraviť z takej hroznej skúsenosti, akou je potrat.
Pre Terezku
Dieťa, moje malé dieťatko, boli sme spolu, ale len nakrátko.
Bola si súčasťou môjho tela, no ja som sa s tým zmieriť nevedela.
Môžeš mi to odpustiť?
Ja a tvoj otec, mladý pár, netušili sme, aký sme v tebe mali dar.
Mali sme iné plány; škola, kariéra… Ty si sa nám do tohto plánu už nezmestila.
Môžeš nám to odpustiť?
A tak som to spravila…Nechala som si vziať to najdrahšie, čo som pod srdcom nosila.
Tá chvíľa bola hluchá, slepá, akoby som snila… Do duše mi nesmierne jazvy vyryla.
Vravím si, tie jazvy čas zahojí…
Pán mi už odpustil, ďakujem, že aj Ty si mi už odpustila,
no myšlienka na vinu z mysle mi neschodí.
Od dnes to však bude iné, budeš anjelikom po mojom boku, dieťatko moje milé.
Prijímam Ťa ako súčasť našej rodiny, ja i manžel môj, Tvoj ocko adoptívny.
Často sa zamýšľam, kde by som bez Teba teraz bola, keby Ťa Pán Boh nestvoril,
ktorým smerom by som svoj život smerovala.
Ťažko na to odpovedať, lepšie je už na minulosť nedbať,
dopredu sa dívať treba, ďakovať za každodenný chleba a na milosť Božiu sa spoliehať.
A tak, moje milé dieťatko, lúčim sa s Tebou, ale len nakrátko.
Veď v Kristovej láske navždy sme spojené a vo večnosti sa iste zídeme.
Tvoja mama.